Dogtrekking Vlčou stopou VI.
Tento víkend sme absolvovali náš druhý súťažný dogtreking. Tentorkát bola miestom činu Sihla - dedinka uprostred Slovenska, v krásnej prírode. Podarilo sa nám tam doraziť tesne pred zotmením. Pri posledných zbytkoch svetla sme postavili stany. Za svetla mojej chabej čelovky som potom zúfalo hľadala kadibúdky na tom futbalovom ihrisku :D Noc bola poľa očakávania ftipná - vonku hučali psi, Alex po nás skákal, no srandy kopec. Konečne ráno... Slnko nás vyhodilo zo stanu skôr, než sme chceli. Organizátori ale zahlásili možnosť skoršieho štartu, tak sme kopli do vrtule, aby sme vypadli čím skôr. Pri napĺňaní fliaš sme sa dobre pobavili - veľká nádoba na vodu je síce fajn, ale ak je na vozíku a kohútik je umiestnený len kúsok nad jeho podlahou... No skús si tam napustiť vodu do flaše. Trošku adrenalínu hneď po ránu, to asi aby sa nám lepšie šlapalo. Ešte rýchla kontrola povinnej výbavy, navliecť seba aj psi do postroja a ide sa na to. Vyrážali sme ešte pred 8 ráno...
Hneď na úvod nás čakalo stúpanie popri lyžiarskom vleku. Krížom cez cestu, nenápadný chodníček - ešte že som tam v zime bola a cestu do Lomu nad Rimavicou poznala. Tam sa nachádzal hneď 1. kontrolný bod. Úspešne sme našli modrú značku a išlo sa. A...vlastne ešte nie, malá volebná medzizástavka na Miestnom úrade... Modrá značka nás viedla po lúkach, výhľad krásny, ale slnko začínalo nemilosrdne pražiť. Značka sa nám niekde schovala, ale úspešne sme sa našli. Pod Čierťažou sme sa napojili na červenú značku (tiež sa riadne maskovala, ale neušla nám). Dolu lesíkom, cez potok, popri pár domčekoch - a smerovník na Havrilovo. Tož sme odbočili doľava, šlapali po rozpálenej asfaltke... Dorazili do Havrilova. Kuk smerovník...kuk itinerár...my blbci, nemali sme ísť do Havrila, ale v Havrilove - osada (ten smerovník predtým, ktorý sa ovšem volal úplne inak) odbočiť na Salajku, čiže vpravo miesto vľavo. Potešili sme totuo info našich zablúdených spolupútnikov, ktorý nás práve dobehli :D a vyrazili po asfaltke naspäť. A slnko pálilo a pálilo... Stretli sme teplomer - ukazoval 36°. Peklo na zemi. Zo Salajky po žltej - najhoršia časť trasy. Do kopcy, potom do väčšieho kopca a nakoniec zase do kopca. Správnu cestičku sme našli len vďaka domácemu horalovi - však keď sa cesta roztrojuje, načo tam dávať značku, že áno... Psi toho začínali mať plné zuby. Husky sebou praštili do každého chládku (keďže ten horekopec išiel po slnku, ako inak...) a my s nimi. Hore sme nakoniec nejako vyliezli, v Cisárskom sedle si odfotili druhý kontrolný bod a plížili sa po zelenej ďalej. Až kým sa v jednom chládku s trochu vlhkej zeme baby natiahli a tvárili sa, že ďalej už proste nejdú. Na otázku "Tak ako holky, ideme?" na mňa maximálne otvorili jedno oko. Našťastie po dlhšej pauze sa nejako spamätali a išli sme ďalej. Samozrejme o nejakom ťahaní nemohlo byť ani reči, Foxy sa na obojku len plížila za mnou. Zelená značka nás viedla po lúkach, až zrazu neviedla, niekam zmizla. Zase nás zachránili domáci - tam pri tých domčekoch, tam nájdete aj vodu. Zvalili sme sa do chládku, dali si nejaký obed a...kudy dál? Cestička končila. Zase zaúradovali rovnakí domáci - " Tu hore tou lúkou, až tam po tie stromy, narazíte na vybagrovanú cestičku a tá vás dovedie do sedla Pereš". Cestičku sme našli, sedlo tiež. Aj kopajúci ohradník na kravy sme bohužiaľ našli :o( Alex aj Icy poriadne schytali, Icy sa vytrhla, našťastie ušla len ku mne, takže všetko dobre dopadlo. Sedlo Pereš - ďalej po modrej. Už ma ani neprekvapovalo, že to bolo do najstrmšieho kopca v dohľade... Po vyšplhaní sa hore nás čakala konečne krajšia cestička. Ako tak chládok, sem tam nejaká mláka. Hneď sme ožili my aj psi a pridali do kroku. Keď sme vyliezli na lúky, bolo už príjemne. Večer sa blížil a pred nami ešte riadny kus cesty. Ideme? Nejdeme? Stihneme to za svetla? Poslednú možnosť skratky na Troch chotároch sme odvážne nechali za sebou a vyrazili ďalej. Červená nás viedla lúkami ponad dedinky, kus po hlavnej ceste... Pol 9 večer, autá to valia dobrých 90 a viac a my bez akéhokoľvek označenia... V duchu som nepublikovateľne nadávala. 9 hodín, Tlstý Javor. Posledný kontorlný bod. Voláme organizátorom, že sme tam, nech nás čakajú. Márne sa snažím zistiť, akde vedie ďalej trasa, či lúkami alebo lesom, alebo ideme radšej dokolečka po cesta. Nakoniec vyhrala hrozba dať sa zožrať medveďom pred možnosťou nechať sa zraziť autom a vyrazili sme po značkách do tábora. Svetla ubúdalo, cestička sa ponorila do lesa... Míňali sme odbočky, sem tam videli nejakú značku...Sme dobre? Nie sme? Pri nás kopy dreva, volám radšej organizátorovi, či popri tom máme ísť. Patrične veselý chlapsý hlas mi oznamuje, že ani srnka netuší. Nuž, srnke to mže byť jedno, ale ja by som sa celkom rada dostala do tábora... Nejakou intuíciou sme správnu cestu trafili a o trištvrte na 10 dorazili do tábora. Poučenie do budúcna - bez čelovky ani na krok, nech sa zdá jej použitie akokoľvek nereálne. Ani vo sne ma nenapadlo, že to budeme šlapať vyše 14 hodín... Večer sme zakončili gulášom, pár "aperitívmi" a zaľahli spať. Neviem prečo, ale tú noc všetky psiská spali ako zabité :D
V nedeľu sme pobalili veci a hurá na vyhodnotenie. Aké bolo moje prekvapenie, keď ma vyhlásili na 3. mieste. Hold, zo 6 účastníčok sme do cieľa dorazili len 3. Bola som na nás patrične hrdá, že sme to nevzdali a dokázali prejsť trasu celú. Umiestnenie bola už len taká fajn čerešnička na torte :o)
http://moncatko.rajce.idnes.cz/Vlcou_stopou_VI./