Malokarpatský dogtrekking 2010
Predpríprava začala už v piatok večer. Zhromaždila sa u mňa taká menšia predtreková spoločnosť v zložení Calwenka s Tomim a samozrejme aj Márdim a Roxynkou, Paťo s Ťapou, Oskar výnimočne bez Nicca a na chvíľku sa stavili aj rozlietaní organizátori. Večer sa prebralo všetko možné aj nemožné, samozrejme hlavnou témou bol nadchádzajúci trek, zbalenie povinnej výbavy, Paťo šijúci postroj a hlavne úžasné botičky, ktoré ušil pre Ťapu :o) Psiská sa fajn pookusovali, pohádzali nám pár úsmevov do foťáku http://mardi.rajce.idnes.cz/Predtrekkovy_vecer_u_Sunny_16.4.2010/ a okolo polnoci sme svorne zalahli spať.
Ráno som zbehla naložiť Romana s vyžličkou Delly, počkali sme na Oskara s Niccom a vyrazili smer Železná studnička. Pri registrácii sme dostali krásne vypracovaný itinerár, poukážky na cieľový guláš a ranné párečky a hurá do študovania mapy, kade že to pôjdeme. Okolo pol 10 nás slávnostne privítali organizátori aj viceprimátor, dostali sme posledné inštrukcie a už bol pred nami len samotný trek.
Na štart sme sa dostali okolo štvrť na 11. Pri pohľade na nafukovací štartovací oblúk od Royal Caninu sa mi hneď vynorili spomienky na zimný mushing. A nie len mne. Húsky stáli celé napružené, čakajúc na tradičné 3...2...1...GO. A dočkali sa - Offec si to nemohla odpustiť, odštartovala nás ako sa sluší a patrí. A ja som, ako sa sluší a patrí, vyrazila vpred zlomená na polovicu zúfalo sa snažiac dobehnúť vlastný zadok.
Trasa viedla kúsok po asfaltke, na ktorej konci nás dobehli Paťo s Ťapou. Na lesnú cestu sme už vyrazili svorne. Čakal nás poriadny stupák hore na Kolibu. Plní síl, ja s riadnym pohonom, sme šlapali hore a predbiehali našich skôr vyrazených spolubojovníkov. Aby som to nemala také easy, pri preliezaní popadaných stromov ma husky poslali k zemi a prvá modrina na kolene bola na svete.
Na Kolibu sme zdarne dorazili bez väčších problémov. Ešte stále sme stretávali kopec spolutrekujúcich a aj kopec okukujúcich a diviacich sa, kam že sme sa to toľkí vybrali. Po vysvetlení, že ideme dobrovoľne šlapať 40 km, len nechápavo krútili hlavami a priali nám veľa šťastia :D
Nasledoval zostup z Koliby smer Rača. Dobehol nás Oskar s Niccom, predbehol nás Oskar s Niccom, aby nás počkali rozvalení na Červenom kríži... :o)) Prebrodili/preplachtili sme potok, ktorý nám križoval cestu (a do ktorého Foxy odmietla vliezť, lebo veľa vody žerie Foxynkám pacičky), nechali sme za sebou prvý kontrolný bod na Bystrickom a nakoniec zakotvili na super pifku na Bielom kríži. Mali sme za sebou cca 13 km. A pred sebou asi najkrajšiu časť trasy - močiare. Bohužiaľ, tou istou trasou prebiehal aj nejaký cyklistický maratón, takže sme kus cesty strávili pravidelným skákaním do kríčkov. Našťastie sme z ich trasy časom odbočili a vychutnávali si člapkanie úzkym mokrým chodníčkom. Všade samá voda, ale zaliate slnkom to bolo naozaj krásne. Natoľko krásne, že som sa zabudla poriadne dívať pod nohy, zakopla a vytrvalo ťahajúce husky ma poslali k zemi druhý krát. Modrina na druhom kolene bola na svete. Cestička nás vyplula na asfaltku vedúcu ku Košarisku a ďalšiemu kontrolnému bodu. Mali sme za sebou polovicu trasy.
Mapa nás ďalej viedla hooooore kopcami dooooooole kopcami - hore som Paťa s Oskarom predbehla ja, dole zase oni mňa, pekne sme to mali podelené :) Niekde tu nás zastihla informácia, že prvý je už v cieli so šialeným časom 4hod. 12 minút. Výstup hore na Pajštún sme už ťapkali z posledných síl a v chládku pod hradbami sme odpadli na obednú prestávku. Napchali sa chlebíkom, zaliali vodou, s ochkaním achkaním vyhodili batohy na ramená, dvihli sa na boľavé nohy a išlo sa ďalej.
Na zostup z Pajštúna budeme všetci spomínať ešte dlho. Strmý dolekopec a kopa koreňov stála viacerých účastníkov posledné sily a z krčmy dole v Borinke si zavolali odvoz. Ja som tam nahodila bandáže na kolená a šlapali sme ďalej. Na Klčovaniciach na nás čakal tretí kontrolný bod, cez ktorý sme pokračovali do Mariánky. Tou sme sa preplížili bez zastavenia. Síl ubúdalo a pred nami kopec jak svet. Krok za krokom sme sa šplhali hore na Kačín. Keď sme boli konečne na kopci a ja presvedčená, že to tam už musí byť, hríbik na rázcestí ma informoval, že Kačín je pred nami ešte tak polhodinu. Na chvílku som prepadla zúfalstvu. Ramená boleli na najmenší dotyk, nohy v botách mi už veľmi sprosto nadávali, podozrievala som ich z pľuzgierov, ale nemala som odvahu vyzuť sa a skontrolovať to. Zaťať zuby, ide sa ďalej.
Huraaa, Kačín, dáme pauzu. No, Paťo s Oskarom ma v tom dolukopci predbehli a pokračovali rovno ďalej smer Klanec. Tak nič, pauza sa nekoná, sama tam nezostanem, ide sa. Slnko už pomaly zaliezalo, treba si švihnúť. Asfaltka a ešte k tomu dolu kopcom. K mojim boľavých súčiastkam sa pridali bedrá, ale mali smolu. Pravá lavá pravá... Jediné, čo ma držalo ešte na nohách, bola zaťatosť a myšlienka, že na posledných 5 km to proste vzdať nemôžem. Na Klanci sme si označili posledný kontrolný bod a čakal nás už len zostup dole na Železnú. Po chvílke sme už videli pod sebou asfaltku. Len tá sviňa nie a nie sa priblížiť. Chalani mi v dolekopci zase zmizli, závidela som im tie dlhé nohy. Posledných pár metrov, to musím...
Cieľ na dohľad. Pocity? Ani neviem. Nevládala som vnímať. Mierny kopček do cieľa som sa skoro skotúlala, ale nakoniec som úspešne zastala pri stole a odovzdala môj označkovaný papierik z trasy. Už len ako sa dostať odtiaľ ku gulášu? :D
Prezutá v teniskách, sediac na lavičke a tlačiac do seba guláš sa začali hlásiť o slovo pocity. Super pocity. Zvládli sme to. Napriek 3týždňovému sedeniu doma s Gilinkou, sme sa doplazili do cieľa. Super. Kedy pôjdeme zase? :o)
Ešte sme si tam nejakú dobu posedeli, privítali neskôr prichádzajúcich, čakali, kedy nás nohy začnú poslúchať (neúspešne) a nakoniec sa pobrali domov.
V nedelu ráno sme boli na mieste zase. To moje ranné vstávanie z postele by som vám priala vidieť :o)) Ale nebola som v tom sama. Každý chodil tak nejako ťarbavo, opatrne, kývavo...hotový tábor zombiekov (ako to výstižne pomenoval jeden dogtrekár). Vyhodnotenie bolo milé, ceny dostali najväčšie aj najmenšie psíky, najstarší aj najmladší účastníci. Diplom a malú drobnosť si odniesli všetci, ktorí sa zúčastnili. Skončili sme na 10 mieste s časom 8 hodín 50 minút. Sláva víťazom a česť všetkým, ktorý to zvládli :o)
http://moncatko.rajce.idnes.cz/Malokarpatsky_dogtrekking_17.4.2010/