Minidogtreking Vlčou stopou
Keď mi o pol 5 ráno začal zvoniť budík, mala som 100 chutí ho vypnúť a spať ďalej. Silou vôle som sa vykopala z postele (psi na mňa len opsalo kukli, že čo straším a zaliezli hlbšie pod periny), dobalila posledné veci, vykopala z postele aj psov a išlo sa. Cesta do Nitry bola nekonečná. Mala som síce pasažiera v aute, ale spal ako zabitý, takže som si kecala aspoň s rádiom. V Nitre som pribala šarpejku Honey a Kačenku (ak by ste nevedeli, v Mazde 323 HB sa celkom pohodlne odvezú 3 ľudia a 7 psov) a už sa išlo lepšie. Do Brezna sme dorazili až o 9, takže v zozname štartujúcich sme boli takmer posledný. Štartovalo sa po 5 minútach a náš rozsudok znel - 11:20. Mali sme pred sebou 2 hodiny čakania. Psov som uviazala kde sa dalo, ale ako im vysvetliť, že majú ležať a oddychovať? Mission impossible. Musela som ich nechať trošku prebehnúť, ale potom som naordinovala povinný kľud. O zábavu pred štartom sa nám ešte stihol postarať Tesák - kým sme sa s jeho paničkou vybrali za kríček na WCko, utrhol sa a rozbehol sa ju hľadať - samozrejme úplne opačným smerom. Našťastie sa nevybral na žiadnu samostatnú výpravu.
11:15 - napostrojovať a navodítkovať všetkých 4 psov a popri tom zistiť, že Icynke je jej postroj beznádejne veľký... No nič, nevadí, ide sa. Na štarte sme sa úspešne zauzlili s Tesákom, ale aj napriek tomu sa nám podarilo vyraziť. Eva mi zobrala Ice, ja som si nechala zvyšné 3 a išlo sa. Prvý kúsok cesty viedol po asfaltke. Z nej nás to poslalo desným stupákom na krásnu lúku, na ktorej sme sa skoro upiekli. Prvá prestávka na seba nedala dlho čakať - naliať vodu psom aj sebe a trochu sa vydýchať. Mončátko si našlo kúsok chládku zo stĺpa a praštilo sa tam s výrazom "to kto toto vymyslel?" Tak som ju radšej zobrala na ruky a pokračovali sme ďalej.
Cesta nás zaviedla cez kúsok dediny do krásneho lesíka, kde bol chládok, super vzduch a a hneď sme ožili. Po ďalšom stupáku nás čakal prvý kontrolný bod a pri ňom mini potôčik. Super miesto na ďalší oddych.
Trasa pokračovala hoooore hooooore lúkami, slnko pálilo, Mončátko sa striedavo nosilo a ja som skoro nestíhala kukať okolo seba na neskutočne krásny výhľad na zasnežené hory naokolo. Foťák dostal zabrať :o) A moje nervíky na chíľku taky, keď sa spoza kopca vyrútila smerom k nám Icynka - potvora miesto napitia sa vody Eva zdrhla, našťastie rovno ku mne, takže sa nič nestalo. Zložili sme sa pod stromami do chládku a mala som 100 chutí tam zostať a ani sa nepohnúť. Huskyny na tom boli podobne, boli z toho tepla úplne uvarené.
Po dlllhom zostupe sme konečne prišli k druhému kontrolnému bodu a ďalšej krásnej chatke. Tentokrát sme vyhlásli obedovú prestávku, už nám riadne škvŕkalo v bruchách. Poriadne sme si oddýchli a vybrali sa ďalším kopcom hore. Trochu sme zmenili pesozloženie - Ice som si už nechala ja a Mončátko mi zobrali na striedačku Kika a Kača s ich bíglikmi. Zatiahlo sa, slnko prestalo pražiť a bolo to super. Ale postupne začal fúkať dosť nepríjemný studený vietor a vedľa na kopcoch sme videli dážď. Cesta postupne viedla už len dolu kopcom, cieľ sa pomaličky blížil. Na treťom kontrolnom bode sme sebou praštili o zem všetky doradu - psiská mi tam skoro pospali. Napriek tomu sme sa dvihli, že to nejako dobojujeme.
Cesta len dolu a dolu a dolu... Foxy som musela prepnúť na obojok, lebo sam už nevládala brzdiť. Do toho padli prvé kvapky a už to jelo. Do cieľa sme prišli slávnostne posledné, mokré jak myši a úplne hotové.
Suma sumárum - za jeden deň sme precestovali pol Slovenska hore dole, spravili si kráááásnu túru, stihli sa spáliť na slnku aj zmoknúť a spoznali sme kopu nových ľudkov s ich pesami. Na jeden deň slušný výkon :o)
Fotky tu: http://moncatko.rajce.idnes.cz/Minidogtreking_Vlcou_stopou_2009/