Mončiči z krabice
Mončiči, alias Monča sa v mojom živote objavila 9.9.2006. Deň predtým ju kamarátka spolu s ďalšími 6 štencami pozbierala večer na ceste a doniesla k nám do stajne. Keď som na druhý deň prišla za kobčou, poslala ma pozrieť dozadu - a naskytol sa mi takýto pohľad:
7 trpaslíkov bolo prvé čo ma napadlo. Hafani boli rôzne starí - najmladší mali 4 týždne, najstarší 12. Monča medzi nimi svietila na prvý pohľad - bielo hnedá, najmenšia, najslabšia a najviac ju bolo počuť :o) A práve štekot jej dal meno - po prvom haf haf haf čo sme počuli nás okamžite napadla hračka Mončičák (a veterinárku takisto) - a už jej to zostalo.
Trpaslíkov čakala návšteva veterinára, odčervenie, očistný kúpel (ďakujem maminke že nás v nedeľu naobed pustila do bytu a do novej vane s tou uvrešťanou kopou chlpov :o)
To som ešte stále netušila čo ma čaká... Psa som mala - Belku, mať ďalšieho ma ani nenapadlo. Ale Monča bola chorá, dostala antibiotika a septembrové chladné noci v stajni pre ňu neboli nič moc. Tak som si ju zobrala domov, kým nevyzdravie - a už zostala :o) Boli pre ňu už nájdení noví majitelia - ale keď som sa s ňou mala rozlúčiť nejako to nešlo. Odvtedy sme to ťahali spolu.
Začiatky boli ťažké - bývala som v podnájme, psov som tam oficálne nemohla mať, takže baby bývali u rodičov a ja som každé ráno pred odchodom do práce šlapala 15 min. k rodičom, vyvenčiť a do roboty. Poobede najprv vyvenčiť, potom domov a večer zase venčiť... Na noc som si ich väčšinou brávala ku mne, bolo mi smutno že sme boli tak málo spolu. Pár týždňov s nami bývala aj Moky - Mončina sestrička. Mala si ju pôvodne brať babička, nakoniec to neklaplo, ale zobrali si ju naši známi - do tej doby zarytí antipsíčkari, od kedy sme sa u nch náhodou zastavili s Moky tak im baba skáče doma po hlavách :o)
Naše domáce psačie osadenstvo:
Monča pomaly rástla, narobila kopu škody aj kopu radosti, Belka sa pri nej naučila hrať a Monča sa popri nej učila poslušnosti a poriadku. Bohužial nejaké následky z minulosti si odniesla - z chvostíku má len kýptik aj ten na dva razy zlomený a nepohyblivý. Zostala v nej nedôvera k cudzím ľuďom, takmer panický strach z detí a úplne desná závislosť na mne. A bohužiaľ, odnieslo si to aj srdiečko - vrodená nedoliehavosť chlopne :o(
Velká zmena prišla v júni 2007 - sťahovala som sa do nového podnájmu a baby mohli konečne so mnou. Začal nám naozaj spoločný život :o) Monča ma v ňom naučila poriadku (čokolvek som nechala v dosahu jej zubov skončilo niekde inde a na viac častí), novým spoločenským zvyklostiam (kamkoľvek chcem odísť, musím ju brať so sebou), zdravému pohybu na vzduchu ( keď je viac ako 2 dni venčená len na sídlisku nedá sa s ňou doma vydržať) a nakoniec ma priviedla aj k agility.
S Mončítkom som prežila krásnych 4,5 roka. Zmenila môj život, z majiteľa psa urobila psíčkara celým srdcom. Zažili sme toho spolu toľko, že sa to ani vymenovať nedá. Bohužiaľ, tieň choroby nad nami visel celý čas. Chvalabohu takmer celý čas len vo forme denného užívania liekov, iné obmedzenia sme nepociťovali, žila plnohodnotný psí život plný štekania, hrania a behania po lese. Problémy sa objavili až posledné mesiace. Ťažšie dýchanie kvôli zavodneným pľúcam a zväčšenému srdiečku. Ďalšie lieky to ešte na chvíľku upravili, ale 2.4.2011 zaspal náš milovaný Mončičák naždy.
Nikdy na teba nezabudnem, chlpáčik môj.
Komentáře
Přehled komentářů
Ahoj vsetci! Jeden moncicak z krabice zakotvil aj u nas, je to Dasenka, mala hneda skoroyorkshirka a pred nedavnom sme sa s nou vratili z rocneho pobytu v Afrike takze z krabice letela rovno na kraj sveta :))) ma sa super a tiez vydava zvuky moncicaka aj bez stlacania :)) navrhujem stretavku, v mene mam emailovu adresu, mozem poslat aj fotky :)) zuzka
Dasenka
(zuzana.mittelmann@gmail.com, 23. 3. 2009 14:09)