Jdi na obsah Jdi na menu
 


Prvý februárový víkend sa v krásnom prostredí stredného Slovenska na Látkach uskutočnili preteky psích záprahov O cenu hotela Royal, zaradené do Slovenského pohára. Všetci sme ich netrpezlivo očakávali, prvé tohtoročné preteky na snehu. A počasie sa veru vybláznilo riadne - cesta v piatok z BA nekonečná, na cestách záveje, silný vietor...Ale po 4,5 hodinách v aute sme konečne dorazili - ja s huskami, Majka s Daisy a Gabika s Vivien, ako môj fanklub :D 

V sobotu nás čakal presun na miesto štartu. Na parkovisko sme sa síce dostali, ale zaparkovať do hlbokého snehu sa nám podarilo len za pomoci výdatných tlačičov. (ktorý ma potom samozrejme museli rovnako výdatne tlačiť aj von...). Štart bol z tehcnických dôvodov (rozumej dôvodovy typu "nejde elektrina", "nie je doznačená trať" atď...) posunutý o hodinu. Čo bolo ale moje šťastie, lebo som stihla ukecať dobrú dušu menom Bučo, aby zhrabol žehličku, vosk, moje sane a pokúsil sa z toho rozstrapkaného čohosi vyrobiť zase sklznicu bežiek. Misia úspešná, sane sa konečne ako tak posunovali vpred. Z našej výpravy ako prvý štartoval Sensey s požičaným pesom Sonnym, na požičaných bežkách aj botách, ktoré vôbec neboli vhodné na preteky. Ale štart sa im podaril, aj za prvou zákrutou stále šlapali po svojich. Po nich vyrazili na trať tiež na bežkách Kvetka s Briou a Katka s Benym. Ja som stála v cieli, čakala kedy sa vrátia a nervíky narastali a narastali. Môj čas prišiel až o 12:45, kedy neskutočne nažhavené husky konečne počuli tri...dva...jedna...a GOOOO. A vyrazili sme. Prvá zákruta fajn, druhú sme tiež prežili bez preletenia zábran a v miernom kopci sme sa stratili z očí divákom a zostali samé. V prvom kopci som skoro vyplula dušu, borila som sa skoro po členky, ale odhodlanie bežať ma stále držalo. V druhom kopci ma už pomaly opúšťalo, ale zabojovala som. Vzápäti ma čakal zjazd popri vleku, kde som so smrťou v očiach hádzala brzdu na zem a zúfalo sa snažila sopmaliť. Vzhľadom na povzbudzujúcich lyžiarov mi to ale moc nešlo. Do lesíka sme sa napodiv trafili a pokračovali ďalej príjemnou skoro rovinkou. Pred nami sa objavili 2 veľké záprahy malamutov, pomaly si ťapkajúcich 21 km mid trasy. Husky ešte plné síl vyrazili dopredu a ladne sme ich obehli. Samozrejme sme si stihli aj pokecať, až tak rýchlo sme zase neleteli. Cestička pokračovala mierne hore - dole lesíkom. Ja som mierne lietala z jednej strany na druhú, podľa sklonu cestičky, až som to rau mierne zapichla do jarku vedľa cestičky. Po kolená v snehu som sa hrabala von a tešila sa, že ma nikto nevidel. Kilometre aj zákruty ubiehali, sem tam sme stretli nejakú kontrolu na trati, až konečne prišlo miesto, kde sa rozdeľovala trať 9 a 11,5 km a vedela som, že sme už niekde za polovicou. Pri pohľade na kopčisko predomnou ma radosť rýchlo prešla. Za chrbtom som počula Andyho, ktorý ma podľa očakávaní dobiehal. Keď ma ale v tom kopčisku doslova obehol, len mi padla sánka. Husky sa aj snažili vyraziť za nimi, ale po 2 metroch to vzdali a kopčisko sme si pekne v klídku vyšlapkali pešibusom. Vždy, keď som si myslela, že už skončí, tak sviňa pokračoval ďalej. Keď sme sa konečne napojili zase na peknú cestičku, mali sme všetky 3 jazyky na zemi a z kopca som už len brzdila, aby som si húsky neprešla. Pred nami sa po chvílke objavila kráááásna biela planina. Ratrakom prejdená trať, lemovaná konárikmi, výhľad do nevidíš na zasnežené kopca, nádhera. A keďže to tam bolo zase do kopca a optimizmus (bežať do kopca) ma už dávno prešiel, výhľad som si mohla pekne vyhutnať. Vyškrabali sme sa hore a za prvou zákrutou sa objavila vytúžená cedulka s nápisom 800. Už len 800 metrov do cieľa. Jupiiiiii. Dokonca aj psi ožili a zase sa rozbehli. Pomedzi stromy už presvitala cieľová rovinka. Posledné esičko, jedna zákruta za nami, od divákov zaznelo hop hop hop, psi zabrali, ja som nejako nezvládla šoférovanie a už som sa viezla po zemi v kúdoli snehu. Našťastie psiská zastali, ja som sa pokúsila (nie moc úspešne) nevyzerať ako snehuliak, postavila sa na sane, zistila, že ma riadne bolí narazená píšťala, vysvetlila psom, že nemajú stáť vedľa saní a kukať na mňa, ale ešte kúsok pobehnúť...a s veľkou slávou sme sa preplazili cieľom. Tam nás už čakala Sonička s teplým čajíkom - človek by neveril, aký je teplý čaj úžasná vec. Keď som konečne chytila dych, spratala psov a sane, napratala do seba teplý gulášik, hneď som sa cítila lepšie. Trochu to kazil už riadne podgurážený komentátor, márne sa snažiaci vysloviť slovné spojenie "musher bál", k tomu podmaz rádia Lumen... Ale b tej eufórii z "prežili sme to" mi to bolo celkom jedno. Odviezli sme sa späť na ubytko a svorne odpadli všetci do postele. Večer nás čakal neskutočne ten ospevovaný musher bál, bolo sa treba vyspať. Aké bolo potom naše prekvapenie, keď slávny musher bál a (vraj) skvelá country kapela boli umiestnené vonku pod stanom. Zapadli sme do reštiky na večeru, k tomu jednu colu za šialené peniaze, o hudobný program sa nám našťastie postarali Trio Kretens, takže večer bol nakoniec celkom fajn aj bez musher bálu a (vraj) skvelej country kapely. A po zhliadnutí výsledkov bol úplne fajn - čas skoro porovnateľný s 2. miestom v D1, to som nečakala. A k tomu zistenie, že predsa len budem v kategórii sama, takže mi stačí v nedeľu prísť do cieľa. Život je fajn :o)Vďaka zatvoreniu reštiky už o 10 sme sa dokonca aj poriadne vyspali, asi by sme sa im mali poďakovať :D 

V nedeľu sme sa zobudili do usneženého počasia. Vonku dobrých 5 cm nového snehu. Štart bol opäť presunutý, tentokrát len o polhodinu, aby stihli doupraviť trať a doplniť značenie, ktorý nejaký dobrák v noci zničil. Bežkári opäť štartovali prví, Sensey so Sonnym vyrazili neporovnateľne lepšie ako v sobotu, Kvetka s Briou klasicky ako gule, Katka s Beníkom to bohužiaľ vzdali, Benny bol po sobote unavený, 9 km bolo predsa len dosť. Ja som musela čakať na pravé poludnie. Akurát som stihla privítať v cieli bežkárov a už som letela ja. Husky našťastie v pohode, netvárili sa, že by nevládali, šoférovanie nám už išlo lepšie a trať sme si tentokrát užili bez jediného pádu. V cieli ma čakal uvítací výbor a síce studený čajík, ale predsa len čajík :o) Pobalili sme veci, zavelili rýchlopresun na chatu do suchého, ktorý nakoniec až tak rýchly nebol, keďže sme sa nevedeli vyhrabať do kopca k hotelu. Nakoniec zabralo cúvanie, za volantom niekto, kto cúvať vie (čiže logicky nie ja :o)) a auto bolo úspešne zaparkované kúsok od chaty. Zbalili sme veci, pobrali psíkov a hijo naspäť na miesto činu, na guláš a počkať si na vyhodnotenie. A čakanie sa oplatilo - ja prvé miesto v kategórii D, Sensey 1. miesto v kategórii SKJ M a Kvetka 3. miesto v SKJ W. Moji kluboví spolubojovníci z Hanisky taky úspech, Andy podľa očakávanie 1. miesto v D1, Bučo 2. tiež v D1, Ivo s malamutíkmi 2. miesto v D2. Odniesli sme si pjekné poháre, diplomy a vrece granuliek. Potom už len dobaliť veci do auta a hijo naspäť domov. Bol to skvelý víkend, skvelí ľudia, skvelá príroda, skvelé počasie...ja chcem zaaaaas.

FOTKY UŽ ČOSKORO...

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář
 

Portrét