Keď zapracuje osud...
Jedného pekného dňa, konkrétne to bolo 10.5., som ráno zistila, že Foxynka takmer úplne stratila srsť na bruchu. Mlieko som si všimla už pár dní predtým, ale vzhľadom na bežné falošky som to nejako neriešila. Aj bruško bolo nejaké plnšie, ale nič extra, tiež som to pripisovala faloške a naliatym cecíkom. Ale tá srsť to zaklincovala pre istotu sme leteli na sono.
Bohužiaľ, akonáhle sa prístroj dotkol brucha, tak potvrdil moje obavy a mohla som sledovať malé budúce šteniatka, s už vyvinutou kostrou, srdiečkom... Sono tvrdilo 6. týždeň, na potrat neskoro, jediná možnosť kastrácia alebo to nechať narodiť.
Nasledovalo pár bezsenných nocí, celodenné zisťovania ifnormácií, obvolávanie, radenie sa s chovateľmi aj veterinármi. A popri tom samozrejme maturita, kedy kde a s kým sa jej to sakra mohlo podariť. Nakoniec som vypátrala, že v ten osudný deň, 27.4., si bol brat pre letné gumy na auto. Zhodou viacerých blbých náhod nešiel do garáže cez bránu z ulice, ale cez časť domu, kde boli psi. Dvere napučané po zime sa postarali o to, že ich zle zavrel a husky sa dostali na dvor, na ktorom býva kríženec bradáča našich susedov. No a milí susedia, ke%d ich našli na dovre, psíky mi pochytali, zavreli späť do domu a bohužiaľ ich nenapadlo mi o tom povedať...
Nakoniec som sa rozhodla, že napriek tomu, kto je otcom a že to budú krížence, nebudem to už riešiť radikálne kastráciou, ale nejako sa s tým popasujeme. Riziká následkov kastrácie a takého prudkého prerušenia plus isté morálne problémy rozhodli. Foxy je pohodová baba, bývam v baráku, takže priestor na odchov mám, tak sme to riskli.
Svoje rozhodnutie zatiaľ neľutujem, síce napriek tipom chovateľov nemáme šteniatka 2-3, ale rovno 5, no ale čo narobím. Už im len nájsť dobrých majiteľov a bude všetko OK.